POSLECHNĚTE SI POŘAD ZDE:
https://hearthis.at/slobodnyvysielac/vzdelavanie-209-2020-08-10/
Štátny paternalismus
Štátny paternalismus je snaha štátu, čím myslím vládnucú partokraciu vystupovať ako poručník pre vlastných domnelo nesvojprávnych občanov. Občania sú v závislej, poslušnej a neslobodnej pozícií po všetkých stránkach. Obrazne, či analogický sa dostali do subordnovanej role tzv. závislej manželky na patrinómiu potestas, čiže otcovskej právomoci v tomto prípade vládnucej triedy ovládajúcej štát ako kedysi otec (pater) živiteľ a e facto aj vlastník cele jeho rodiny a rodinného majetku.
Vznik paternalistického štátu spadá do dávneho obdobia kniežecieho absolutizmu, kedy z kniežat vyvolený panovník vystupuje ako správce krajiny a ochránca poddaných, ktorý má monopol na riešenie všetkých ich problémov. Rozvoj paternalistického štátu aj v súčasnosti úzko súvisí s potlačovaním a odstraňovaním odborárskych, stavovských a cechovo-komorových institúcií, ale aj municipálnych, regionálnych a iných podobných spoločenstiev atď. Pred ich rozpadom a postupným zánikom mohli v rámci nich tieto jednotlivé kategorie obyvateľov riešiť svoje problémy do veľkej miery samostatne. Taktiež proti paternalistickému štátu je zameraný aj odpor občianskej spoločnosti, ktorá sa usiluje o obmezenie štátnych zásahov na minimum. Taktiež o emancipáciu súkromných iniciatív, spolkového alebo družstevného života a podnikania. Na druhé strane sú niektoré prejavy paternalistického štátu značnou časťou populácie vítané, ale to platí len vtedy, ak majú podobu v oblasti sociálnej starostlivosti, tzv. sociálneho štátu.
Štátnou partokratickou oligarchiou vládaná nesúrodých tried pracujúcich. Na konci tunela zhasína svetielko ortodoxného marxizmu a kropotkinovského anarchizmu z konca prvej komunistickej internacionály. Preto bola pre mňa priam šokujúcou a aj zostáva skutočnosť, že mnoho verejne vystupujúcich osôb, odsuzuje Marxa, hoci od neho nikdy nič neprečítali. Po geniálnych Kropotkinových politických dielach dnes, ani pes neštekne. Paradoxne títo ľudia ani nepociťují potrebu tak ani urobiť. Zarážajúca je analogická podobnosť s ideologickými kampaňami v päťdesiatych a možno aj koncom šedsťdesiatych rokov je pre nás priam zlovestná.
V súčasnej dobe je zameraný masový útok neoliberálných vlád na práva zamestnancov dal neobyčejne veľký aktuálny význam. Neprivilegovaná väčšina občanov je diskriminovaná, lebo veľmi veľká část nimi vytvoreného bohatstva je bez akejkoľvek náhrady presúvaná do rúk vlastníckych elit, nadnárodného kapitálu a jemu slúžiacich straníckych politikov, socdemáckych a komunistických nevynímajúc. Absurdita neoliberalismu spočívá v tom, že chudobní dotujú bohatých. Zisky sa privatizujú bohatými a mocnými a straty sa socializujú, čiže cez nepriame a samospravne dane refundujú neprivilegovanou drvivou väčšinou pracujúcich a spotrebiteľov tovarov a služieb. Vznikly tu společenské super elity, ktoré si žijú vysoko nad pomery ak nie v mikro komunizme, tak celkom iste v nimi a pre nich vytvorenom socialisme. Avšak ich zamestnanci sú uvrhování späť do desivých pomerov, ktoré panovaly na počátku industrializace v 19. století. Pravice, propadající nezřízené euforii nad svým zdánlivým konečným vítězstvím, zahájila třídní boj. Napadnutá strana zamestnanecov, sa začíná váhavo brániť.
Miroslav Hazucha, Sľobodný vysielač
