Prečo sú naši politici ticho?
V Berlíne sa nedávno uskutočnila konferencia s názvom „Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou“, ktorú usporiadala Nadácia Konráda Adenauera. Na tejto konferencií vystúpila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá okrem iného povedala toto: „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity.“
Podľa kancelárky o odovzdaní národnej zvrchovanosti by mali rozhodnúť národné parlamenty. Toto kategorické vyhlásenie nemeckej kancelárky pokladám za otvorenú provokáciu, drzosť, nehanebné vmiešovanie sa do vnútorných záležitosti suverénnych štátov. A nielen to. Je to už otvorené odhalenie plánov, čo v skutočnosti plánuje Nemecko aj za asistencie s Francúzskom dosiahnuť v rámci EÚ. Nemecko s Francúzskom pracujú na zavŕšení politickej a finančnej integrácie Európy, v rámci ktorej potrebujú zrealizovať aj projekt ustanovenia armády EÚ a ešte väčšiu nezávislosť v oblasti zahraničnej politiky.
Na uvedené vyjadrenie, kategorickú povinnosť pre členské štáty EÚ, už mala reagovať naša vládna moc a zároveň aj politické strany minimálne v zostave vládnej koalície.
EÚ je takým nadnárodným útvarom, ktorý sa podarilo skonštruovať tak, aby nemusela byť použitá vojenská sila či nejaká iná moc. Postupným a vedomým podriaďovaním sa členských štátov zámerom nositeľa konceptuálnej moci sa podarilo vybudovať úplne nové právne prostredie, nové právo. Preto sa otvorene zdôrazňuje, že EÚ je výtvorom sily práva, čiže v mojom poňatí, výtvorom konceptuálnej moci tých, čo si dovolili podriadením si zástupcov členských štátov „prinútiť“ súhlasiť s podmienkami spoločenstva. Uplatnením – ustanovením nového nadnárodného (nie medzinárodného) práva sa teda podarilo dosiahnuť to, čo sa nedosiahlo „mečom a krvou“.
Odovzdať národnú zvrchovanosť v celom „balíku“ štátnych úloh a funkcií, znamená podriadiť svoje životy úplne cudzej a ešte k tomu nadnárodnej moci, znamená koniec demokratického právneho štátu, zničenie vlastného národa v prospech nových politických, ekonomických, finančných síl a vojensko-priemyselného komplexu v Európe a USA a v prospech rodiacej sa svetovej vlády.
O tom, ako sa bude našim občanom žiť v našej krajine, už v mnohých otázkach rozhodujú nadnárodné organizácie a inštitúcie EÚ. Podľa Bruselu a A. Merkelovej sa integrácia musí práve vzdaním sa vlastnej suverenity každého národného štátu definitívne dokončiť, aby úplne o všetkom bolo rozhodované v Bruseli. Myslieť si, že budeme žiť v lepšom svete, v slobodnej spoločnosti, v plnom blahobyte, to je veľká utópia. Myslieť si, že európske impérium má mať prednosť pred dem okratick ým právnym národným štátom je utópia a veľký hazard.
Je preto potrebné bojovať za zachovanie slovenskej štátnosti, nedovoliť národnému parlamentu a vládnej moci, aby ďalej spoločne pokračovali v politike odnárodňovania a vzdávania sa štátnej suverenity. Ak predstavitelia politických strán v SR, vládna a zákonodarná moc majú záujem z nejakých „objektívnych“ dôvo dov odov zdať zvrchovanosť štátu do rúk Bruselu, nech predstúpia pred verejnosť, pred občanov – voličov a nech nám dokážu predložiť argumenty, že dopustiť sa vlastizrady je jediná alternatíva pre život nás všetkých, našich deti a vnúčat v budúcnosti.
Vzhľadom na kategorické ultimátum nemeckej kancelárky je potrebné, aby vláda SR čo najskôr pripravila podrobnú analýzu o súčasnej situácií – fungovaní EÚ, aby boli jasné prehľady o doteraz odovzdaných kompetenciách inštitúciám a organizáciám EÚ vrátane právnych záležitosti, aby boli jasné prehľady o všetkých doterajších finančných tokoch zo SR do Bruselu a opačne a to tak plánovaných ako aj mimoriadnych.
Rovnako je potrebná podrobná analýza podpísaných zmlúv, ktoré sa dotýkajú fungovania EÚ. Do prípravy rôznych analýz súvisiacich s fungovaním EÚ je potrebné, úplne nezávislé od štátnych orgánov, zapojiť kolektívy SAV, jednotlivých univerzít, aby zo svojich pohľadov vypracovali určité stanoviska a opatrenia na prípadné reformy EÚ.
Lenže naša vládna moc aj v súčasnosti zatiaľ nemá žiadny záujem, aby sa uvedené dve zásady mohli v politike nastoliť a aby sa podľa nich aj postupovalo. Prejav bezvýhradných sympatií a úcty k EÚ (či NATO) je udivujúci. Predstavitelia našej vládnej moci z času na čas vysielajú smerom k EÚ a NATO slovné ubezpečenia o vernosti k uvedeným štruktúram. Ak sa prijme nejaké konkrétne opatrenie na úrovni vlády SR, tak sa jej predstaviteľom zdôrazňuje, že vo vzťahu k EÚ (či NATO) sme vysla li signál o to, že sme verným spojencom (partnerom) a podobne. Nikto z vládnych predstaviteľov si ani nespomenie, že „dymové signály“ vernosti má vláda vysielať v smere k svojim občanom, obyvateľom SR.
Keď sa národný štát vzdá vlastnej suverenity v prospech EÚ, stratí svoju moc nad správou svojho územia a jeho ochranou. Politika demokratického Západu funguje v súlade s politikou Hitlera. V prvom rade dôjde k tomu, že neobmedzené panstvo nad priestorom členských štátov EÚ ziska ten, kto má v rukách EU, pretože EÚ bude nositeľom všetkej či najdôležitejšej moci – moci nového super štátu. V druhom rade je potrebné si pripomenúť, že získanie „životného priestoru“ nad Európou sa nekončí územím členských štátov EÚ. Paralelne sa postupuje so smernicou A. Hitlera podmaniť si „životný priestor“ na východe, teda podmaniť si súčasné Rusko.
Politika získavania „životného priestoru“ je v týchto rokoch orientovaná aj na zrealizovanie projektu európskej armády EÚ. Predpokladám, že sa začal proces vytvárania jednotného európskeho vojensko-priemyselného komplexu za aktívnej účasti zbrojných korporácií Nemecka a Francúzska. Už v roku 2016 Nemeck o a Fran cúzsko pripravili návrh na modernizáciu európskej obrany, ktorý predpokladá jednotné veliace stredisko, materiálno-technické zabezpečenie či satelitný sledovací systém. Projekt európskej armády je o ďalšej strate národnej suverenity.
Niekto na základe svojich motívov prišiel na myšlienku, že nestačí, aby v Európe existoval právny poriadok jednotlivých členských štátov a systém medzinárodného práva verejného, ale že je potrebné dosiahnuť (bez tvrdej sily) taký stav, aby vznikol právny poriadok, ktorého normy budú záväzné pre členské štáty a ich štátnych príslušníkov. Ten NIEKTO, aj so svojím motívom, zabezpečil, aby sa chápalo, že základom integračného procesu, ktorý smeroval najprv k vzniku európskych spoločenstiev (Spoločenstva) je prevod (prenos) časti suverenity jednotlivých členských štátov na Spoločenstvo (až na výnimky) zmenou ich ústav.
Toto sa udialo aj v prípade Slovenskej republiky. Ústava SR, tak ako bola pôvodne prijatá, neumožňovala prevod (či prenos) časti suverenity štátu (SR).
Tvorba vôle na vnútroštátnej úrovni sa realizuje v národnom parlamente. Lenže tvorba vôle v ES (neskôr v EÚ) bola dlhý čas záležitosťou zástupcov vlád členských štátov, respektíve štátov, ktoré sa o členstvo v EÚ uchádzali a ktorí boli združení v príslušných orgánoch – Rade EÚ či Európskej rade. Ten NIEKTO, nositeľ konceptuálnej moci na nadnárodnej úrovni, sa musí postarať, aby v uvedenom združení (orgánoch EÚ) boli ľudia, ktorí nesklamú, zabezpečia odstúpenie suverenity štátu na nadnárodnú úroveň.
Zdrojom moci v štáte sú občania štátu. Zdrojom moci na nadnárodnej úrovni nie sú občania (ani žiaden európsky ľud), ale zdrojom moci sú členské štáty so svojimi predstaviteľmi, ktorí sa podieľajú na schvaľovaní právnych aktov so záväzným účinkom pre členské štáty a ich občanov. Členské štáty založením spoločenstiev obmedzili svoju suverenitu a vytvorili samostatný právny poriadok, ktorý sa nazýva komunitárnym právnym poriadkom a je nezávislý od zákonodarstva členských štátov. Aby komunitárny právny poriadok bolo možné aj efektívne zaviesť do praxe, tak bola presadená zásada priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva a zásada prednosti komunitárneho práva pred národným právom, ktoré je s ním v rozpore.
Nositelia konceptuálnej moci zameranej na vybudovanie zjednotenej Európy vedeli, že komunitárne právo je potrebné v praxi presadzovať (uplatniť) vo všetkých členských štátoch jednotne. Preto si zmluvne zabezpečili ustanovenie nezávislej moci, ktorá bude dbať o systém právnej ochrany ES či EÚ. Z týchto dôvodov bol preto ustanovený Súdny dvor európskych spoločenstiev a k nemu pribudol Súd prvej inštancie. Na nadnárodnej úrovni bola inštalovaná súdna moc, ktorá má za úlohu kon trolu up latňovania komunitárneho práva, výklad komunitárneho práva a ďalšiu tvorbu komunitárneho práva. Ešte je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor plní funkciu judikatívneho orgánu. V členských štátoch sú úlohy rozdelené na rôzne druhy súdnictva. Súdny dvor však plní svoju úlohu komplexne: rozhoduje ako ústavný súd, ako správny súd, ako pracovný a sociálny súd, ako finančný súd, ako trestný súd a ako občiansky súd. Čo to všetko znamená ?
Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ustanovením komunitárneho právneho poriadku a súdnej moci. Slovenská republika pri získaní členstva v EÚ musela v plnej miere rešpektovať existenciu komunitárneho práva a súdnej moci. Jednou z najväčších podlosti vládnej moci v SR, či akejkoľvek inej, je to, že občanom – voličom sa nevysvetlia mnohé zásadné otázky toho, čo znamená uchádzať sa o členstvo v EÚ podľa skupiny západných štátov a stať sa členom EÚ. Oficiálne platí, že komunitárne právo majúce nadnárodný charakter je výrazom vôle členských štátov ES či neskôr EÚ a je nadradené vnútroštátnemu právu.
V skutočnosti vôbec nešlo o prejav vôle členských štátov, ale o určitým spôsobom zorganizovaný súhlas predstaviteľov členských štátov s návrhmi, ktoré nositeľ konceptuálnej moci predložil. Prejav vôle členských štátov sa totiž mal organizovať minimálne na spôsob celonárodného re ferenda nielen o samotnom členstve v EÚ, ale predovšetkým o vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu so zmluvami, ktoré predstavitelia členských štátov podpisujú z vlastného uváženia ako z titulu reprezentácie štátu a ďalej o súhlas s prenosom konkrétnych kompetencií na nadnárodnú úroveň. Bolo to potrebné urobiť, nakoľko sa predpokladá, že jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstva sa považujú za Ústavu tohto nadnárodného spoločenstva a za primárne právo ako prameň komunitárneho (nadnárodného) práva.
Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ešte iným spôsobom. NIEKTO, ako nositeľ konceptuálnej moci, rozhodol, že riadenie integračného procesu v Európe nebude (!) prenechané iba (!) iniciatíve a právomoci členských štátov či medzinárodnej spolupráci a preto bol ustanovený inštitucionálny systém, ktorý najskôr ES a neskôr EÚ umožňuje dávať zjednocovaniu Európy nové impulzy a ciele, ako aj tvoriť komunitárne právo so záväznosťou pre členské štáty. Iba pripomeniem, že inštitucionálny systém EÚ bol ustanovený tak, aby nebol podriadený členským štátom, ale aby bol samostatným systémom.
Další podrobnosti ZDE:
A ZDE:
